„Každý z nás je múzeom, ktoré svoje brány otvára vo chvíli, keď sa narodíme, a pamäť je jeho jedinou kurátorkou. Ako by mohla jediná zamestnankyňa držať krok s celou tou zbierkou? Príde nejaká situácia, posunie sa do minulosti, vyžaduje si označenie, treba ju roztriediť a vložiť do tej správnej vitríny. Vzhľadom na toľko nekonečnej práce sa niet čo diviť, že tak nešikovne nezvládame prítomnosť. A naša kurátorka pracuje sama potme, nemá informácie, ktoré by naozaj potrebovala na to, aby pochopila, kto sme; človek je neoddeliteľný od kontextu.“

“Each of us is a museum that opens for business the moment we're born, with memory the sole curator. How could a staff of one possibly stay abreast of all those holdings? No sooner does a moment occur than it's relegated to the past, requiring that it be labeled, sorted and filed into the appropriate cabinet. Given this ceaseless deluge of paperwork, it's no wonder we have such a tenuous handle of the present. And so the curator toils alongside us in the dark, bereft of the information needed to truly understand who we are; the individual is inseparable from context.“

(Kate Bolick)